contact: erik.vilim1@gmail.com
SELECTED CURATORIAL TEXTS
FOSSORA
SK:
Nachádzame sa vo svete, v ktorom environmentálne dôsledky priemyselnej revolúcie cítime a vidíme všade okolo nás. Zbavení dohľadu bohov sme si ako modernistickí ľudia adoptovali presvedčenie, podľa ktorého je príroda niečím pasívnym, oddeleným od nás a odkázaným na mysliaci subjekt – človeka, ktorý sa nachádza v centre všetkého a má moc ju formovať a pretvárať. Táto predstava má pôvod už v novovekom myslení a stojí za ňou Descartesova myšlienka oddeľujúca mysliaceho ducha od hmoty, alebo presnejšie povedané, od prírody. Napriek jej nespochybniteľnému prínosu kladie toto odlúčenie obrovské výzvy pre súčasné environmentálne myslenie o našom vzťahu k prírode vo všeobecnosti.
Výstava Fossora nás už samotným názvom pozýva uvažovať nanovo o tejto téme, avšak namiesto negatívnych prognóz budúcnosti nás vedie do histórie – privádza nás do stálej expozície s názvom Stredoeurópske barokové maliarstvo a sochárstvo v Mirbachovom paláci Galérie mesta Bratislavy, v ktorej je prítomnosť prírody neprehliadnuteľná. Samotný názov je pritom prebratý z albumu speváčky Björk z roku 2022. Ide o novotvar pochádzajúci z latinského slova „fossore", teda kopáč. Björk tomuto slovu dáva feminizujúci podtón, transformuje ho a zbavuje maskulínnych asociácií. Ako uvádza samotná speváčka, „v skratke to znamená tá, ktorá kope (do zeme)". Album sa nesie v znamení obnovenia rituálnosti, zmyselnosti, podmanivosti, frivolnosti, iracionality či surrealistickej imaginácie, v ktorej nadobúda príroda svoju vlastnú suverenitu.
Pre výstavu v Galérii mesta Bratislavy slúži slovo fossora ako konceptuálny rámec – zastupuje súčasné volanie po obnove vzťahu ľudí a prírody v posledných desaťročiach, ktoré nie je už len výlučne témou umeleckého prostredia, ale presahuje tiež do popkultúry, ako aj do našej kapitalistickej každodennosti. Prostredníctvom 12 umelcov a umelkýň vstupuje kurátorský výber do stálej expozície stredoeurópskeho barokového maliarstva a sochárstva a otvára spomínanú tému v dialógu medzi minulosťou a prítomnosťou. V tomto plodnom rozhovore je možné sledovať nielen premenu umeleckých prístupov vo vzťahu k prírodným motívom v tvorbe súčasných autoriek a autorov, ale v druhom pláne aj politické, sociologické či environmentálne kontexty vývoja našej spoločnosti do dnešného dňa. Napríklad pokiaľ pre tvorcu v období baroka bolo rozhodnutie siahnuť po prírode rámcované kresťanským výkladom sveta, pre tvorcov a tvorkyne súčasnosti je to klimatická zmena.
Príroda ako určitá vizuálna aktérka je nespochybniteľne prítomna v celej expozícii stredoeurópskeho barokového maliarstva a sochárstva. Záujem o ňu bol historicky premenlivý, avšak práve v 18. storočí dochádza k premene estetického oceňovania prírody, a to najmä vo výtvarnom umení, čo dokazuje aj prítomnosť žánru krajinomaľby v expozícii Mirbachovho paláca. Napriek tomu si na svoje plné oslobodenie musela počkať až do obdobia modernizmu. V dielach expozície sa totiž nachádza plne v službách spoločensko-historických či náboženských námetov, vystupuje skôr ako kulisa než centrálny motív umelca či umelkyne. Príroda bola v tomto období chápaná ako prostriedok, cez ktorý sa môžeme dostať k vyšším duchovným ideám – príroda bola miestom manifestácie boha, ktorý vo svojej fyzickej neprítomnosti riadi jej chod. Koniec koncov, v knihe Genezis je táto hierarchická druhotnosť prírody v službách človeka jasne vyjadrená: Boh ich požehnal a povedal im: "Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!" (Gen 1:28).
Na rozdiel od pôvodných umeleckých exponátov expozície sa príroda nachádza v slobodnejšom postavení v rokokovej interiérovej výzdobe. Na strope expozície sa akoby svojvoľne vlnia rastliny všetkých ročných období, dokladajúce doslova hmatateľný záujem o konkrétny, zmyslami zachytiteľný zážitok z prírody v tomto období. Príroda sa tu tak dostávala naozaj do blízkosti vyššej spoločnosti. Aj keď to pravdepodobne nebol pôvodný zámer, zaujímavá je jej situovanosť nad naše hlavy, kde by sme očakávali skôr symbolickú manifestáciu kresťanského boha prehovárajúceho k nám z výšin.
Výstava Fossora prináša 12 súčasných umelkýň a umelcov, ktorých spája napríklad snaha o zdôraznenie imaginácie, intimity, telesnosti či zmyslovosti, tematizovanie ženskej identity cez prírodnú symboliku, projektovanie mentálnych aktivít do prírodného motívu či záujem o materialitu a biomorfizované tvaroslovie. Ich uvažovaniu je zároveň vlastné odmietnutie romantizujúceho konceptu prírody a idealizmu v prospech novej citlivosti a prirodzenej empatie k mimoľudskej sfére.
EN:
We are living in a world in which environmental consequences of the industrial revolution are felt and seen all around us. Devoid of the oversight of the gods, we as modernists have adopted the belief that nature is something passive, separate from us, and dependent on a thinking subject – man, who exists at the centre of everything and has the power to shape and reshape it. This notion has its origins in modern thought and stems from Descartes' idea of separating the thinking spirit from matter, or more precisely, from nature. Despite its undoubted benefits, this disconnect poses enormous challenges to current environmental thinking about our relationship with nature in general.
By its very title, the exhibition Fossora invites us to think anew about this topic, but instead of negative forecasts of the future, it leads us into history – guiding us to the permanent exhibition Central European Baroque Painting and Sculpture in the Mirbach Palace of the Bratislava City Gallery, in which the presence of nature is unmistakable. The title is taken from the 2022 album by the singer Björk. It is a neologism derived from the Latin word "fossore", a workman in a mine, a digger. Björk gives the word a feminised undertone, transforming it and stripping it of masculine associations. As the singer herself puts it, "in short, it means 'she who digs (the ground)'". The album is underscored by a renewal of ritual, sensuality, captivation, frivolity, irrationality, and surrealistic imagination, in which nature acquires its own sovereignty.
For the exhibition at the Bratislava City Gallery, the word "fossora" serves as a conceptual framework – it represents the contemporary call for renewal of the relationship between humans and nature, a connection that is no longer exclusively a topic of the artistic environment but extends into pop culture, as well as into our everyday capitalist existence. By way of 12 artists, the curatorial selection enters the permanent exhibition Central European Baroque Painting and Sculpture and opens this theme in a dialogue between the past and the present. Through this fruitful conversation, it is possible to observe not only a transformation of artistic approaches in relation to natural motifs in the work of contemporary authors, but also the political, sociological, and environmental contexts of the development of our society. For example, if for a creator in the Baroque period the decision to turn to nature was framed by a Christian interpretation of the world, for today's creators the context would be climate change.
Nature as a visual actor is unquestionably present throughout the exhibition Central European Baroque Painting and Sculpture. Historically, its representation has been varied, but in the 18th century aesthetic appreciation of nature was transformed, particularly in the visual arts, as evidenced by emergence of the landscape painting genre in the Mirbach Palace's exhibition. Nonetheless, it had to wait until the modernist period for its full liberation. Within the works of the exhibition, it functions entirely at the service of socio-historical or religious themes, acting as more of backdrop than a central motif of the artist. Nature in this period was understood as a means through which we could access higher spiritual ideas – nature was a place for the manifestation of God, who, in his physical absence, directed its course. After all, in the book of Genesis, this hierarchical speciesism of nature in the service of man is clearly expressed: God blessed them and said to them: "Be fruitful and increase in number; fill the earth and subdue it. Rule over the fish in the sea and the birds in the sky and over every living creature that moves on the ground." (Gen 1:28).
In contrast to the original artworks of the exhibition, nature is unconfined in the rococo interior decoration. On the ceiling of the exhibition, plants of all seasons appear to ripple arbitrarily, demonstrating a palpable interest in a tangible, sensory experience of nature during this period. Nature was becoming truly elevated here. Although it was probably not the original intention, its positioning above our heads is striking, a place in which we would rather expect a symbolic manifestation of the Christian God to be speaking to us from the heights.
The exhibition Fossora brings together 12 contemporary artists united in their desire to emphasise imagination, intimacy, physicality, and sensuality, and by the thematisation of female identity through natural symbolism, the projection of mental activities into natural motifs, and an interest in materiality and biomorphic forms. Inherent in their thinking is a rejection of idealism and a romanticised concept of nature in favour of a new sensitivity and natural empathy for the non-human realm.
ALL THOSE THINGS WE NEVER
THOUGHT WOULD END
SK:
Keď v dávnej minulosti Aristoteles predložil svoju definíciu času, bola to, prirodzene, definícia zviazaná s nami – ľudskými bytosťami. Hlavným motívom bola premenlivosť – jeho čas sa odohrával v našej zmyslovej skúsenosti a jeho hlavným aktérom bola zmena. Tento koncept času rozdelený na minulosť, prítomnosť a budúcnosť formoval európsku spoločnosť, aby sa nakoniec do jeho opozície postavila moderná fyzika. Bol však tento čas aj pred Aristotelom? Čo s tým zvláštnym časom predtým, než ho myslenie popísalo, zmeralo a určilo mu základné kategórie? Kto sú jeho „pred-aristotelovskí aktéri" – svedkovia a pisatelia dejín hlbšej histórie Zeme?
Čas ukotvený predtým, než sme mu vtlačili naše filozofické kontúry či matematické vzorce, sa nám ukazuje, paradoxne, najzreteľnejšie v tme, na mieste, od ktorého máme tendenciu sa odkláňať, vnímať ho negatívne – v podzemí. Pred miliónmi rokov to bolo práve podzemie, ktoré formovalo vznik podmienok pre [aj našu] súčasnú existenciu. Zemské tektonické vrstvy hlboko pod povrchom v sebe nesú záznamy období, kedy slová ako minulosť, prítomnosť a budúcnosť nepokrývali skutočnosť. Tento čas, o ktorom vieme stále len veľmi málo, je hlbokým časom, pomalým, pre ľudské zmysly takmer nepozorovateľným.
Z perspektívy hlbokého času sa ľudská prítomnosť ukazuje ako krátky záblesk – veľké dejiny dobývania a podriaďovania si prírody sú len škrtnutím zápalky. Nahliadnuť na túto „malosť" ľudstva je akt spojený s pokornosťou. Geologické vrstvy pod povrchom sú záznamom súčasnosti v podloží Zeme, ktorý má stále nevyčerpané možnosti vedeckého čítania. Jednými z týchto „záznamov" sú napríklad bane.
Banícka kultúra rozvíjajúca sa najmä v 18. a 19. storočí predstavovala kľúčového hráča západnej modernity – veľkého príbehu pokroku, ktorý akcelerovala priemyselná revolúcia. Prírodné minerály, ťažké kovy a fosílie uložené v tele Gaie sú s ním úzko previazané. Bane, ako umelo vytvorené súčasti sveta pod povrchom, boli vždy spájané s niečím cudzím, podobne ako jaskyne, asociovali špinu, smrteľnosť, ale aj ťažkú prácu. Je napokon veľmi mylné vidieť v nich len „neživú" prírodu – bane, ktoré stratili pre človeka účel, žijú vlastným životom. Z pohľadu hlbokého času sa totiž minerály a kamene ohýbajú, vrstvia a tečú ako láva. V opustených baniach preberajú pomaly kontrolu, vytvárajú vlastné systémy bez prítomnosti človeka a píšu svoje malé histórie Zeme.
Kto sú to teda títo aktéri hlbokých dejín Zeme? Na sólovej výstave All Those Things We Never Thought Would End Jaroslava Kyšu sa ako nemí rozprávači vtláčajú do našich úvah vír v starých jaskyniarskych čižmách, baňa v Dobšinej transformujúca sa na jaskyňu, zlatá platňa na kozmickej lodi Voyager či zábradlie s umelo vytvorenými usadeninami. Poeticky a súčasne sterilne sa stávajú vizuálnymi nástrojmi ako nanovo premyslieť náš vzťah k mimo-ľudským sféram, k planetárnej histórií mimo tradičnú antropocentrickú perspektívu. Snaha vidieť príbeh západnej modernity v širšej geologickej chronológii tematicky nadväzuje na predošlé výstavné výstupy Kyšu (I Was Keeping It All Safe for You, Zahorian & Van Espen, 2019; Order of Waves, Synagóga – Centrum súčasného umenia, 2021, Breathe Deeper, Should You Need to Come Back, VUNU gallery, 2022).
Jaroslav Kyša (*1981, Žilina) žije a tvorí v Bratislave. Študoval v Ateliéri slobodnej kreativity 3D na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach a v Ateliéri priestorových komunikácií + na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde v súčasnosti pôsobí na Katedre intermédií ako asistent. Absolvoval rezidencie v New Yorku (ISCP, Brooklyn Langer Residency), Lipsku (Halle 14) či Slovinsku (CELEIA). V roku 2011 sa stal laureátom Szpilman Award, v roku 2017 vyhral hlavnú cenu Nadácie NOVUM a dvakrát bol finalistom Ceny Oskára Čepana (2004, 2014). Jeho diela sú súčasťou súkromných zbierok, zbierky Východoslovenskej galérie v Košiciach a Považskej galérie v Žiline. Autor je zastupovaný Zahorian & Van Espen Gallery.
EN:
When Aristotle, writing in the distant past, proposed his definition of time, it was naturally a definition bound up with ourselves, the human beings. The principal motif was mutability: his time was played out in our sense experience, and its lead actor was change. This concept of time divided into past, present and future has formed European society, to the point where ultimately modern physics has explicitly opposed it. But did this time exist even before Aristotle? What about that strange time before thought described it, measured it, and established basic categories for it? Who are its "pre-Aristotelian actors": witnesses and writers of the story of the deeper history of Earth?
The time that was anchored before we imposed upon it our philosophical contours and mathematical equations, is paradoxically manifested to us most clearly in darkness, in the place that we tend to shy away from, perceiving it negatively: in the underground. Millions of years ago, it was none other than the underground that produced the original conditions for contemporary existence [ours included]. Deep below the surface, the earth's tectonic layers carry records of the period when words such as past, present and future did not conceal reality. This time, of which we still know very little, is deep time, slow time, almost unobservable for human senses.
From the perspective of deep time, the human presence manifests itself as a brief flash: the grand history of conquest and subjugation of Nature is no more than the striking of a match. To contemplate this "littleness" of mankind is an act inseparable from humility. The geological layers beneath the surface are a register of contemporaneity in the bedrock of the Earth, while has still unexhausted possibilities of scientific reading. Among these "registers" are, for example, mines.
The mining culture that developed especially in the 18th and 19th centuries was a key player in western modernity: the great story of progress, which was launched by the industrial revolution. Natural minerals, heavy metals, and fossils lodged in the body of Gaia, are closely bound up with all that. Mines, as artificially created components of the world beneath the surface, have always been associated with something alien, just as caves had connotations of dirt and morality, as well as hard work. Ultimately, it is highly erroneous to see only "inorganic" Nature in them: mines that have lost any purpose for the human being live their own lives. From the standpoint of deep time, minerals and stones fold, stratify, and flow as lava. In abandoned mines they slowly take control, creating their own systems without human presence, and they write their small histories of Earth.
So then, who are these actors in the deep history of Earth? In Jaroslav Kyša's solo exhibition All Those Things We Never Thought Would End they impress themselves on our thoughts like dumb narrators: a vortex in old potholers' boots, a mine in Dobšiná transforming itself to a cave, the golden record on the Voyager spacecraft, and railings with artificially created accretions. Poetical, and at the same time sterile, they become virtual instruments for rethinking our relationship to the extra-human sphere and to a planetary history beyond the traditional anthropocentric perspective. This attempt to see the story of western modernity in a broader geological chronology follows on thematically from Kyša's previous exhibitions (I Was Keeping It All Safe for You, Zahorian & Van Espen, 2019; Order of Waves, Synagogue – Centre of Contemporary Art, 2021, Breathe Deeper, Should You Need to Come Back, VUNU Gallery, 2022).
Jaroslav Kyša (*1981, Žilina) lives and works in Bratislava. He studied at the Free Creativity 3D Studio at the Faculty of Arts at the Technical University in Košice and the Spatial Communications + Studio at the Academy of Fine Arts and Design in Bratislava, where he currently works as an assistant at the Department of Intermedia. He has completed residencies in New York (ISCP, Brooklyn Langer Residency), Leipzig (Halle 14), and Slovenia (CELEIA). In 2011 he was a laureate of the Szpilman Award; in 2017 he won the NOVUM Foundation's main prize, and he has twice been a finalist for the Oskár Čepan Award (2004, 2014). His works are part of collections in private hands, and also those of the East Slovak Gallery in Košice and the Považská Gallery of Art in Žilina. The artist is represented by Zahorian & Van Espen Gallery.
HOT IN HERE
SK:
Non-binárnosť vo všeobecnosti predstavuje problém pre naše myslenie, ktoré je modernej spoločnosti vlastné. Naše poznávacie schopnosti majú tendenciu triediť svet a fenomény v ňom do binárnych opozícií – prírodné/umelé, technologické/organické, ľudské/mimoľudské, vonkajšie/vnútorné, my/oni či mužské/ženské. Napriek tomu snaha o uvažovanie nerešpektujúce takéto duálne rozdelenia nie je ničím novým, nachádzame ho už v 80. rokoch 20. storočia, keď sa rodilo na pozadí technohumanistických predstav a boja o prvenstvo v dobytí vesmíru.1 Skôr než si však uvedomíme, čo to skutočne znamená, je potrebné vrátiť sa v čase a pochopiť širšie súvislosti, ktoré nás dnes vedú k novému pohľadu na svet okolo nás.
Príroda a galerijný priestor
Jedným z príkladov, na ktorom je možné zreteľne vidieť oddelenosť dvoch základných opozícií, kultúry a prírody, je pod vplyvom modernizmu vytvorený koncept bielej kocky. Konkrétne, v predstave galerijného priestoru, ktorý je radikálne vymedzený od vonkajšej reality, a to absenciou okien či celkovou neutralitou jeho interiéru zbaveného stôp minulosti, prítomnosti či budúcnosti. Ploché biele steny akoby sugerovali, že to, čo sa medzi nimi nachádza, nemá žiadny priamy vzťah k prírode, okrem toho, že ju vizuálne napodobňuje. Biela kocka vytvára zdanie, že ide skoro až o posvätné miesto venované tichej estetickej kontemplácii. Je to priestor zbavený znakov sociálnej reality a okolitej prírody, ktorý charakterizuje bezčasie a neutralita.2
Podkopávanie a nadvláda subjektu
Moderna pod vplyvom estetických názorov 19. stor. mala svoje vlastné dôvody na obhajobu autonómnosti kultúrnych aktivít. Nadväzovala pritom na klasické rozdelenie prírody a kultúry v západnej tradícii. Dnes sa však nachádzame v úplne inom svete a environmentálne dôsledky priemyselnej revolúcie, ktorú v prvej polovici 20. stor. „poháňal motor" pokroku a naša živená predstava nadvlády a neomylnosti ľudskej racionality, cítime a vidíme všade okolo nás.3 Zbavení dohľadu bohov sme si ako modernistickí ľudia adoptovali presvedčenie, podľa ktorého je príroda niečím pasívnym, oddeleným od nás a odkázaným na mysliaci subjekt, ktorý sa nachádza v centre všetkého a má moc ju formovať a pretvárať. Napriek neuveriteľnemu pokroku modernej vedy majú ľudské, a tým aj kultúrne činnosti devastačný dopad, ktorý dnes nemá v planetárnej histórii precedens. Ľudský druh svojou vlastnou expanziou nahradil iné prírodné živly, ktoré menili environmentálne podmienky (meteorit, sopky, tektonické vrstvy). Toto myslenie – centralizované na ľudí ako privilegované bytosti tejto planéty – nás priviedlo do zlomového bodu, v ktorom sa naša pôvodná predstava absolútnej kontroly nad prírodou rozpadá spolu s našou schopnosťou predvídať možné scenáre budúcnosti.4 Čoraz častejšie sa stretávame s fenoménmi, ktoré presahujú nás a naše kognitívne rámce (vývoj AI, biotechnológie, vírusy, atď.). Tým sa nám ukazuje odpoveď na otázku, prečo je v súčasnosti zo strany filozofov a filozofiek antropocentrizmus (myslenie centralizované na človeka) „podkopávaný" v jeho základoch.5
Rastliny prehovárajú
Dualistické myslenie je nám jednoducho vlastné. Ide o akýsi univerzálny princíp popisujúci bytie vecí, sveta a nás v ňom. Ak však chceme ukázať poznávanie skutočnosti, v ktorom sa strácajú tieto striktné a pevné binárne opozície (napr. ľudské a neľudské, kultúrne a prírodné), môžeme ísť viac do minulosti. Philippe Descola vo svojom texte Beyond Nature and Culture analyzuje animistické, naturalistické, analogistické a totemické tendencie archaických spoločností, pričom sa snaží ilustrovať stieranie kategórií príroda/kultúra či subjektívne/objektívne. Ako príklad si môžeme rozviesť animizmus – rastliny, zvieratá a ďalšie entity sú v tejto viere obdarené subjektivitou – môžu tak zdieľať individuálne vzťahy medzi sebou a človekom, ale aj sociálne charakteristiky a etické pravidlá, môžu sa stať rovnocennou súčasťou rituálov či mytologických príbehov. Nie sú teda chápané ako súčasť pasívnej exteriority, niečoho mimo nás. Ľudské a mimo-ľudské bytosti zaujímajú rovnaký kultúrny pohľad na svoje vlastné každodenné životy, nakoľko zdieľajú rovnaký druh subjektívneho statusu, avšak okolitý svet (objekt) majú rozdielny – inak ho obývajú a inak ho používajú v závislosti od ich vlastnej individuálnej fyzickej výbavy. Zvieratá či rastliny nie sú tak v očiach archaických ľudí vnímané ako podriadené, ale prislúcha im ich vlastná identita. Animizmus podľa neho vytvára elementárne kategórie umožňujúce sociálnu prax, v ktorej duality prírodné/kultúrne či ľudské a mimo-ľudské strácajú význam. Je zaujímavé dodať, že v porovnaní s moderným západným myslením (human-centred thinking) podobné animistické tendencie mali dlhšiu históriu.
bad trip
Myslenie, rozdeľujúce svet do jednoduchých opozitných kategórií, v ktorých je JA (subjekt) dominantným elementom oproti všetkému non-humánnemu, sa rozpadá aj pri zdanlivo jednoduchej aktivite, ktorú ako ľudstvo praktizujeme od nepamäti. Užívanie psychotropných látok bolo v minulosti súčasťou rituálov. V modernej spoločnosti bol tento zvyk sekularizovaný, zbavený nadpozemského významu. Pod vplyvom psychotropných látok (najmä v prípade tzv. bad tripu) je náš mozog napadnutý externou látkou vyvolávajúcou špecifické mozgové odozvy. V základe ide o chemickú reakciu, pri ktorej zažívame stav mimo naše bežné vnímanie – racionalita je potlačená a štruktúra sveta môže byť nanovo usporiadaná. Takýto stav je často opisovaný ako akési zlúčenie s vesmírom v jeden celok, ako vedomie vzájomnej kozmologickej koexistencie. Jasné hranice kategórií či slov sa vytrácajú a rozlíšenie fantázie od reality či našich tiel od ich okolia sa stáva nemožným. Tento stav definuje vyradenie nadvlády ega – Ja akoby sa rozplývalo v množine vecí. Zaujímavý je však vzťah, ktorý sa tu vytvára – Ja je napadnuté externým činiteľom (drogou), ktorý preberá kontrolu nad vizuálnou interpretáciou okolitého sveta (vidiny či straty vnímania času a priestoru). Mysliaci subjekt tak prestáva byť privilegovaným arbitrom vnímania – všetky naše kognitívne operácie sú pod vplyvom konkrétnej látky v našom mozgu a strácajú svoju pôvodnú autonómnosť.6
Technológia a príroda
Téma non-binarity či strácania opozícií v myslení je veľmi široká. Jedným z ďalších miest, kde je možné ju ilustrovať, je práve samotná technológia, ktorá v posledných desaťročiach zažíva rapídnu akceleráciu vývoja. Ako objekt skúmania cez optiku nového materializmu je videná a interpretovaná primárne v priamom vzťahu k prírode. Ako príklad si môžeme uviesť naše mobilné zariadenia ponúkajúce široké spektrum kultúrnych a sociálnych aktivít každú sekundu, 24 hodín denne. Presnejšie, narážame na smartphony s batériami Li-ion, ktoré sú vyrobené z kobaltu. Ako je známe, druhým najväčším dodávateľom na svete je Demokratická republika Kongo (DRC), pričom ťažba tejto suroviny tu má neblahé environmentálne dôsledky. Z tejto perspektívy sa digitálna technológia ako výsostne kultúrny fenomén nejaví už ako niečo autonómne, dematerializované a oddelené od prírody – nový materializmus má tak ambíciu analyzovať technológie neredukovane na to, čo si o nich my ako ľudské bytosti myslíme; digitálne zariadenia sú personalizované a stávajú sa aktívnymi činiteľmi, ktoré ovplyvňujú nie len chod prírody, ale radikálne aj naše každodenné životy. Jussi Parikka, teoretik médií, túto prepojenosť kultúrnych výdobytkov a prírody rámcuje práve pojmom „natureculture", pričom, samozrejme, nadväzuje na jeho autorku, Donnu Haraway.7
Všetky tieto príklady nás môžu inšpirovať pri hľadaní ďalších možných ciest uvažovania o prírode a našom mieste v nej. Nový materializmus, queer teória či spomínaný animizmus – to všetko sú len rôzne optiky nahliadania na koexistenciu ľudských a mimoľudských bytostí. Samozrejme, tieto myšlienkové prúdy nie sú dokonalé, majú svoje skryté nástrahy, je potrebné ich hlbšie kriticky premyslieť a pri ich aplikácii do praxe musíme byť obozretní.
Poznámky:
1 Haraway, Donna: A Cyborg Manifesto, 1985
2 O'Doherty, Brian: Inside the White Cube: The Ideology of the Gallery Space, 1986
3 Biotechnológie sú súčasným výrazom takto nastaveného štandardu.
4 Túto predstavu značne otriasla aj globálna pandémia, ktorej dnes stále čelíme.
5 Lewis, Simon L. – Maslin, Mark A.: The Human Planet. How We Created the Anthropocene, 2018
6 Timothy Morton, predstaviteľ objektovo orientovanej ontológie, používa podobnú paralelu pri psychotropných drogách, ktoré kauzálne ovplyvňujú náš mozog a podnecujú vytváranie fantázií. Viac: Morton, Timothy: Hyperobjects, 2013, s. 63 – 64.
7 Parikka, Jussi: The Geology of Media, 2015
EN:
Non-binarity in general poses a problem for our thinking, which is characteristic of modern society. Our cognitive faculties tend to sort the world and the phenomena within it into binary oppositions – natural/artificial, technological/organic, human/extra-human, outer/inner, us/them, or male/female. Nonetheless, the attempt at a thinking which does not respect such dualist divisions is nothing new; we find it already in the 1980s,1 when it was generated against the background of techno-humanist ideas and the struggle to be first in the conquest of outer space. But before we can be aware of what this really means, it is necessary to go back in time and understand the broader circumstances which today are leading us towards a new view of things around us.
nature and the gallery space
One of the examples in which one can plainly see the separateness of two fundamental oppositions, culture and nature, is the concept, created under the influence of modernism, of the white cube. Specifically, in the idea of a gallery space that is radically demarcated from external reality, via the absence of windows and the overall neutrality of its interior, stripped of traces of past, present or future. The flat white walls seem to suggest that what is found between them does not have any direct relation to nature, apart from imitating it visually. The white cube creates an appearance of being almost a sacred place devoted to silent aesthetic contemplation. It is a place deprived of the signs of social reality and surrounding nature, characterised by timelessness and neutrality.2
undermining and domination of the subject
Modernism, under the influence of 19th-century aesthetic ideas, had its own reasons for defending the autonomy of cultural activities. It was following on from the classical division of nature and culture in the western tradition. Today, however, we find ourselves in an entirely different world, and the environmental consequences of the industrial revolution, which "drove the motor" of progress in the first half of the 20th century, together with our cherished idea of the dominance and infallibility of human rationality, are felt and seen all around us.3 Deprived of the oversight of the gods, we as modernist people took to ourselves the conviction that nature is something passive, separated from us and dependent on the thinking subject, which is found at the centre of everything and has power to shape all things and transform them. Despite the incredible progress of modern science, human, and hence also cultural, activity has a devastating impact, which today is without precedent in planetary history. Through its own expansion, the human species has thus come to replace the other natural elements that changed environmental conditions (meteorites, volcanoes, tectonic plates). This thinking – centred on humans as the privileged beings of this planet – has brought us to a breaking point, in which our original idea of absolute control over nature is falling apart, together with our capacity to anticipate possible scenarios for the future.4 We are increasingly confronted with phenomena that exceed us and our cognitive frameworks (the development of AI, biotechnologies, viruses, etc.). This reveals to us the answer to the question of why anthropocentrism (human-centred thinking) is currently being "undermined" at its very foundations by philosophers.5
plants speak
Dualist thinking is simply peculiar to us. It is a kind of universal principle describing the being of things, the world, and ourselves within it. However, if we want to show a recognition of reality in which these strict and firm binary oppositions (e.g. human and non-human, cultural and natural) are lost, we can go deeper into the past. In his text Beyond Nature and Culture, Philippe Descola analyses animist, naturalist, analogist and totemic tendencies in archaic societies, while attempting to illustrate how the categories of nature/culture or subjective/objective are wiped away. We may take animism as an example: in this belief, plants, animals and other entities are endowed with subjectivity – they may thus share individual relationships between themselves and the human being, but also social characteristics and ethical rules; they may become an equal part of rituals or mythological stories. They are thus not conceived of as part of a passive exteriority, something outside us. Human and extra-human beings take a similar cultural view of their own daily lives, inasmuch as they share the same kind of subjective status, but they have a different surrounding world (object) – they inhabit it differently and use it differently, depending on their own individual physical equipment. Animals or plants are thus not seen, in the eyes of archaic peoples, as subordinate, but are attributed their own identity. Animism, according to Descola, creates elementary categories enabling a social practice in which the dualities of natural/cultural or human/extra-human lose significance. It is interesting to add that, compared to modern western human-centred thinking, comparable animist tendencies have a longer history.
bad trip
Thinking that divides the world into simple oppositional categories, in which the I (the subject) is the dominant element over everything non-human, also breaks down in a seemingly simple activity that humanity has practised since time immemorial. The use of psychotropic substances was, in the past, part of rituals. In modern society this custom has been secularised, stripped of its otherworldly significance. Under the influence of psychotropic substances (especially in the case of a so-called bad trip), our brain is assaulted by an external substance evoking specific cerebral responses. Essentially, it is a chemical reaction in which we experience a state outside our ordinary perception – rationality is suppressed and the structure of the world may be newly ordered. Such a state is often described as a kind of fusion with the universe into one whole, as an awareness of mutual cosmological coexistence. The clear boundaries of categories or words dissolve, and distinguishing fantasy from reality, or our bodies from their surroundings, becomes impossible. This state is defined by the disabling of the dominance of the ego – the "I" is, as it were, dissolved into the multiplicity of things. What is interesting, though, is the relationship that is created here – the "I" is assaulted by an external agent (the drug), which takes over control of the visual interpretation of the surrounding world (visions, or loss of perception of time and space). The thinking subject thus ceases to be the privileged arbiter of perception – all our cognitive operations are under the influence of a particular substance in our brain and lose their original autonomy.6
technology and nature
The theme of non-binarity, or the loss of oppositions in thinking, is very broad. One of the further places where it can be illustrated is technology itself, which in recent decades has been experiencing a rapid acceleration of development. As an object of examination through the lens of new materialism, it is seen and interpreted primarily in direct relation to nature. We may take as an example our mobile devices, which offer a broad spectrum of cultural and social activities every second, 24 hours a day. More precisely, we are referring to smartphones with Li-ion batteries, which are manufactured from cobalt. As is known, the second largest supplier in the world is the Democratic Republic of the Congo (DRC), where the extraction of this mineral has damaging environmental consequences. From this perspective, digital technology, as a supremely cultural phenomenon, no longer appears as something autonomous, dematerialised, and separated from nature – new materialism thus has the ambition to analyse technologies not reduced to what we as human beings think of them; digital devices are personalised and become active agents which influence not just the course of nature but also, radically, our everyday lives. Jussi Parikka, media theoretician, frames this conjunction of cultural achievements and nature precisely with the concept of "natureculture", following on, of course, from its author, Donna Haraway.7
All of these examples may inspire us in seeking other possible ways of thinking about and understanding nature and our place in it. New materialism, queer theory, or the aforementioned animism: all of these are simply different lenses for viewing the (co)existence of human and extra-human beings. Needless to say, these currents of thought are not perfect; they have their hidden pitfalls, and it is necessary to think them through critically in more depth and be watchful when applying them in practice.
Notes:
1 Haraway, Donna: A Cyborg Manifesto, 1985
2 O'Doherty, Brian: Inside the White Cube: The Ideology of the Gallery Space, 1986
3 Biotechnologies are a contemporary expression of a standard set in this way.
4 This idea was also notably shaken by the global pandemic, which today we are still facing.
5 Lewis, Simon L. – Maslin, Mark A.: The Human Planet. How We Created the Anthropocene, 2018
6 Timothy Morton, a proponent of object-oriented ontology, uses a similar parallel with psychotropic drugs, which causally influence our brain and stimulate the creation of fantasies. Cf. further: Morton, Timothy: Hyperobjects, 2013, pp. 63–64.
7 Parikka, Jussi: The Geology of Media, 2015